Živé príbehy z knižnice - Libuška

Keď vstúpim do bytu Libušky Kordíkovej, v CD prehrávači sa ešte krúti nahrávka s audioknihou. Cez záclony preniká jasné zimné slnko. Poludňajšie lúče osvetľujú misu s ovocím a bytové dekorácie žiarivejšími a sýtejšími farbami ako inokedy. Libuška nič z toho nevidí, ale v tomto okamihu to nie je dôležité. Je pohrúžená do detektívky. Keď mi porozpráva bizarnú zápletku, vstane a vyberie sa hľadať jablkový džús.

Po byte sa pohybuje rýchlo bez ohľadu na prekážky. Vehementne porušuje pravidlá cestnej premávky, od nepamäti danej medzi vecami domácnosti a jej obyvateľmi. Príde k niekoľkým zrážkam, možno aj modrinám, ale čo je zaujímavé, nespomalí tempo. Akoby existovala len ona a čistý priestor. Keď si znovu sadne do kresla a krk si podoprie akousi výstužou, hlesne: „Nič ma nebolí, len keď tancujem.“ Nie je to pokus o vtip, ale prosté konštatovanie. Takmer 90ročná Libuška chodieva na tanečné zábavy. V sobotu večer vytiahne krásne atlasové šaty a bielu paličku, električkou sa dovezie do niektorej z mála bratislavských reštaurácií, kde ešte hrá živá hudba a ako prvá vkročí na parket.

Pamätám si, že jej briskný krok a aktivita ma prekvapili aj vo chvíli, keď som ju videla prvý raz vstúpiť do knižnice. Hlas, ktorý som poznala z telefónu a ktorý sem tam zlyháva, ako keď na gramofónovú platňu padne prach a drobné zrnká pretrhnú niť slov, ma viedol k odlišnej predstave. Nečakala som, že stretnem pani, ktorá bude hovoriť o tancovačke a túžbe zlyžovať kopec, hoci nie príliš strmý.

Teraz spolu sedíme na gauči a Libuška mi rozpráva o svojich aktivitách. Hovorí o tom, že už 20 rokov chodí do Únie nevidiacich a slabozrakých na maliarsky krúžok, vyrába makramé aj predmety z keramiky, podľa všetkého najradšej zo všetkého slony, na polici ich defiluje celé stádo. Okrem toho sa zapája do rôznych skupín na sociálnych sieťach, zúčastňuje sa prednášok a koncertov.

Ak Libuška hovorí o minulosti, načrie maximálne 10 rokov dozadu, pričom spomína svoje role v komparzoch – ako hrala Židovku vo vojnovom filme alebo pani bez domova v MHD, a rada spomína aj na to, ako sa vo svojich 80 rokoch zúčastnila maratónu. Zabehla 5 kilometrov a napísala o tom pôsobivý príbeh, za ktorý si vyslúžila množstvo lajkov. To všetko dokáže s doprovodom nemenej akčných dcér, Soničky a Libušky.

Po hodine rozhovoru sa mi potvrdzuje dojem, že sedím vedľa človeka, ktorý je stelesnením hesla Carpe diem a zmierujem sa s tým, že neostane priestor na nostalgiu a staré časy. Na druhej strane, prečo by som nemohla s rovesníčkou spomínať na detstvo a s 90ročnou dámou klebetiť o tom, čo bolo včera na tancovačke? Veziem sa na tejto vlne a odvážim sa opýtať aspoň toľko: „Libuška, a čo robíš cez deň, potom, keď vstaneš?“

„Vieš, čo robím každé ráno? Nemodlím sa, ale opakujem si básne, aby som ich nezabudla. Úrad mi ešte neposkytol príspevok na nahrávací prístroj.“

Úrad práce zabezpečuje Libuške zdarma tréning pamäti, ktorému ona dáva pečať ušľachtilej a spontánnej aktivity. Niektoré básne mi teraz recituje. Prvá z nich vyzerá ako nevinná detská veršovanka z časopisu Slniečko, až kým nedospeje k brutálnemu a neočakávanému rozuzleniu. Druhá má podobu klasického veršovaného vinšu k narodeninám, lež končí sebaspytovaním a iróniou. Nezaprie sa, že Libuška má čo-to odžité, pričom jej úprimnosť a vtip občas životné skúsenosti vyjasnia, inokedy zahalia pod rúško tajomstva.

„Momentálne skladám báseň o svojich dcérach“, pochváli sa, „volá sa Senzi baba číslo 1 a Senzi baba číslo 2.“ A dodá ešte veselo: “Jedna krajšia ako druhá ako tretia.“

Neskôr ma ešte prosí, či by som jej básne pomohla spísať do počítača a položí mi pritom otázku: „Vieš, dokedy to musíme stihnúť?“ „Hm,” rozmýšľam, “...kým sa stretneme v našom literárnom klube?” „Ale čoby,“ vykríkne začudovane, „predsa do svojej smrti.“ Aha, Libuška je plná prekvapení, nežije len Carpe diem, ale aj Memento mori. To druhé však len vtedy, keď sa jej myšlienky samé stočia tým smerom, vysvetľuje.

Koniec-koncov aj naše stretnutie naberá neočakávané obrátky. Doberáme sa minulosti. Cestu od čerstvejších spomienok k skorším hĺbime opatrne a pomaly, akoby sme si prekopávali tunel do útrob zeme, ale Libuškina pamäť nám aj tu svieti ako stovoltová žiarovka.

Nedozvedieť sa nič o mladej Libuške by bola škoda. Svoje prvé zamestnanie získala v nemocnici na Miletičovej, na infekčnom oddelení, kde ošetrovala najmä pacientov s týfusom. Okrem nej pracovali v pavilóne „týfusárov“ už len rehoľné sestry. „Človek na to vtedy tak nemyslel,“ komentuje svoju statočnosť a zároveň životnú etapu, do ktorej spadá jej tehotenstvo s dvojičkami a denno-denné riziko. Treba povedať, že mala šťastie a nezdolnú imunitu, pretože jediný pacient, ktorému sa podarilo nakaziť ju, bol sympatický vojak s diagnózou „parotitis epidemica“ (Libuška nielen mumps, ale aj ďalšie ochorenia nazýva latinsky a jej mierne rozochvený hlas dáva latinčine neskonalý pôvab) a aj ten ju nakazil „len“ svojou láskou, a to tak veľmi, že si ho zobrala za manžela a prežili spolu viac ako 60 rokov. Po odchode z nemocnice a materskej dovolenke dlho pracovala v detských jasliach. A keď sa jej po 50 prudko zhoršil zrak, absolvovala rekvalifikačný kurz v Levoči a zamestnala sa ako telefonistka v Chemike.

Neskôr spomíname aj pri fotoalbumoch. Zdá sa mi, že zrak jej chýba práve teraz, pri prezeraní stránok s fotkami. Otáčame ich pomaly, je zvedavá, kto na nich je a kde je vyfotografovaný. Tu je Bulharsko, tam malé bacuľaté dieťa, aha, dve dámy v plavkách na loďke, k tomu výstrižok z novín… všetko odplávalo na vlnách času. Ale my sme tu – Carpe diem – v záplave slnka.

Čas však beží tak či onak. Treba ísť, no ešte kým vstanem, spomeniem si na otázku, ktorú Libuška dostala od akýchsi filmárov. „Pamätáš sa? Pýtali sa Ťa, čo by si odkázala mládeži. Aj ja som zvedavá, tak mi povedz!” „Život je krásny, len ho treba vedieť žiť,“ povie a do očí sa jej vtisnú slzy, hlas jej na chvíľu zhasne. Kto vie, na koho si spomenula, aké pády v  okamihu, kým sa nadýchla a oči sa jej znovu rozžiarili, uvidela.

„Počkaj,“ zastaví ma ešte, „raz som dostala brožúrku s názvom Umenie žiť.“ Postaví sa a razí si cestu cez zrnká prachu tancujúce v slnečnom lúči. Dlho a bez úspechu ju hľadá v skrini. „Nevadí, Libuška, nechaj tak, poradíme si aj bez nej,“ poviem na rozlúčku.

Text: Katarína Marinová Foto: Natália Angletová