Živé príbehy z knižnice - Ľudmila Bokníková
Pani Ľudmila je v dnešnej dobe vzácny úkaz. Po vysokej škole nastúpila ako knihovníčka do Mestskej knižnice v Bratislave a svoje prvé zamestnanie opustila, až keď išla do dôchodku. Hovorí, že sa v svojom povolaní našla, a počuť to aj v jej pútavom rozprávaní. Svojimi príbehmi by vyviedla z omylu každého, kto si myslí, že práca knihovníčky nie je nič iné len pokoj a kľud. Pani Ľudmile umožnila stretnúť sa s princeznou z Walesu, ale aj naháňať zlodejov.
Keď odchádzala do penzie, Mestská knižnica práve slávila 110. výročie svojho založenia. Ona sama by onedlho slávila 40 rokov, ktoré tu pracovala. Za ten dlhý čas v mnohých smeroch ovplyvnila jej fungovanie, ale ani knižnica sa nevyhla veľkým spoločenským a technologickým zmenám, ktoré mali dopad na jej prácu. Napríklad rada spomína na časy, keď ešte neexistoval google a ľudia sa spoliehali na to, aké odporúčania im dajú pracovníčky knižnice, čo pre nich ochotne vytiahnu z políc. Knihovníčky tak boli nápomocné pri tvorbe vedeckých prác, mali veľký prehľad o literatúre a zrejme aj sloniu pamäť. Alebo mi pripomenie obdobie, keď boli počítače vymoženosťou a študovne praskali vo švíkoch, len aby sa k nim ľudia dostali.
Pani Ľudmila však najradšej rozpráva o práci na Oddelení pre nevidiacich a slabozrakých. Vysvetľuje mi, ako súviselo jeho založenie so spoločenskými zmenami, ktoré nastali po Nežnej revolúcii. Oddelenie náučnej literatúry, ktoré bolo dovtedy preplnené množstvom výtlačkov politickej literatúry a rozkladalo sa na dvoch poschodiach, sa po „veľkom upratovaní“ značne scvrklo. Záujemcov o priestory bolo viacero, ale vedenie knižnice najviac oslovil návrh Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska zriadiť tu knižnicu so zvukovými knihami.
Pani Ľudmila sa dostala k práci na ONS skôr náhodne. Jednoducho ju k tomu predurčila fyzická blízkosť, keďže sa ako vedúca odbornej literatúry nachádzala pri ňom. Postupne sa z neho stala srdcová záležitosť, za čo mohli výzvy a dobrodružstvá, ktoré vďaka práci s nevidiacimi a slabozrakými zažila. Vezmime si, že už samotné otvorenie bolo pomerne riskantným podnikom. Zaslúžila sa o to návšteva Britského kráľovského páru v Bratislave, ktorá mu za to na oplátku navždy vtisla pečať niečoho výnimočného. A v čom bolo to spomínané napätie a riziko?
Rozhodnutie, že princezná Diana navštívi práve Mestskú knižnicu, padlo skôr, ako bolo čokoľvek pripravené. A času na prípravy neostalo veľa. „Bolo potrebné expresne vymaľovať, vypratať zbytočnosti, zohnať nábytok, vytvoriť knižničný poriadok, zabezpečiť tituly do knižničného fondu, ale vlastne aj čitateľov,“ vymenováva pani Ľudmila dlhý zoznam povinností z tých čias. S úsmevom spomína na situáciu, keď prišla inšpekcia vyslaná z kráľovského dvora preveriť miesto vzácnej návštevy a práve sa maľovalo. „Všetci sa čudovali, kde to oddelenie vlastne je. Ale asi sa im páčila naša vízia, lebo odišli spokojní“, dodáva.
O návšteve sa dočítate v rôznych médiách, ale nedozviete sa z nich napríklad to, že v tom čase tu boli prítomní samotní čitatelia, ktorí počúvali nahrávky z magnetofónových pások. Predstavte si, ako sa vtedy museli sústrediť na dej. Princezná sa každému z nich prihovorila a bola zvedavá na životné osudy adôvody, pre ktoré prišli o zrak. Pani Ľudmila prezrádza, že v tých časoch vlastne ani čitateľov nemali a tak ÚNSS vybrala skôr „komparzistov.“
„Okrem toho sme na chodbe inštalovali sklené vitríny s kompenzačnými pomôckami, o ktoré sa princezná živo zaujímala.“
Po slávnostnom otvorení, 8. mája 1991, začalo žiť Oddelenie pre nevidiacich a slabozrakých svojím vlastným životom. Začiatky boli minimalistické, police vypĺňalo 150 knižných titulov, ktoré boli nahraté na magnetofónových kazetách. Vďaka spolupráci so Slovenskou knižnicou pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči a Pražskou knihovnou pro nevidomé K.E. Macana sa fond čoskoro rozrástol na 3000 titulov. V súčasnosti ich je v knižnici 12 700.
Okrem výpožičiek audio nahrávok pani Ľudmila zabezpečovala aj kultúrne podujatia pre nevidiacich a slabozrakých čitateľov. Jednak preto, aby sa vytvárala komunita a zázemie pre neformálne stretnutia, ale aj preto, že v komornejšom prostredí čitatelia ľahšie strácali zábrany a do rozhovorov s hosťami sa vždy živo zapájali. A tak pod záštitou klubu Mateja Hrebendu zorganizovala diskusie so vzácnymi hosťami ako s Ladislavom Chudíkom alebo Pavlom Dvořákom. Okrem toho organizovala diskusie so „speakrami“, teda s interpretmi, ktorí knihy načítavali, či diskusné fóra medzi riaditeľmi knižníc a čitateľmi. S kolegyňami sa venovala aj deťom z bežných škôl, u ktorých sa snažili budovať povedomie o živote nevidiacich a scitlivovať ich vo vzťahu k nim. Pani Ľudmila často zdôrazňuje, aké šťastie mala na kolegyne, ktoré tu s ňou pracovali.
„Mali rady svoju prácu. Neboli to len knihovníčky, ale aj pomocníčky a radkyne. Medzi nimi a čitateľmi bol zvláštny, dá sa povedať nadštandardný vzťah.“
Pani Bokníková ani trochu neľutuje svoju profesijnú dráhu: „Pretože tu robili ľudia, ktorí to tu mali radi,“ odpovedá jednoducho a jedným dychom dodáva: “Aj keď platy tu boli mizerné.“ A svoju životnú skúsenosť na záver zhŕňa takto: „Ja som sa našla v knihovníctve. Pretože je to práca veľmi zaujímavá, pokiaľ sa robí tak, ako sa má.“
Z rozhovoru s pani Ľudmilou je zrejmé, že práca v knižnici pre ňu nebola ani zďaleka len o knihách, ale určite v rovnakej, či väčšej miere o vzťahoch s ľuďmi, ktorí ju navštevovali. Na mnohých z nich jej ostali láskavé spomienky a tie sú, zdá sa, ešte trvalejšie ako spomienky na prečítané knihy.
Text: Katarína Marinová Fotky: Petra Šebová
